Opäť Afrika, aj keď iná

Autor: Miroslava Furjelová | 3.7.2012 o 22:55 | (upravené 3.7.2012 o 23:24) Karma článku: 4,60 | Prečítané:  406x

Presne po roku cestujem opäť do Afriky. Nečakane a neplánovane nasadám do lietadla, ktoré smeruje do Tunisu. V mojich pocitoch sa miešajú nostalgické spomienky z Burkiny s očakávaniami z novej cesty. Tento krát ma však čaká úplne iný región s odlišnou kultúrou, históriou a mentalitou. Nasledujúci týždeň ma nečaká ležadlo so slnečníkom a opaľovanie na pláži, ale stretnutia s ľuďmi, ktoré mi poodhalia život v tejto krajine a na ktoré sa už teraz teším.

 

Z lietadla vystupujeme uprostred najväčšej horúčavy, chvíľu však trvá, kým moje telo na ňu reaguje. Uzimená z klimatizovaných priestorov lietadla a letiska odkladám sveter až sadajúc do taxíka. Prvý rozdiel v porovnaní s Burkinou, sú nečitateľné haky-baky na dopravných značkách. Vedela som, že arabčina tu je úradný jazyk, napriek tomu som sa začudovala. Niekedy ma prekvapia aj úplné samozrejmosti. Pamätám si na ten šok pred niekoľkými rokmi, keď som sa pri plávaní prvýkrát logla morskej vody. A pritom som v podvedomí dobre vedela, že morská voda je slaná!

Večer sa vyberáme uličkami tuniskej mediny. Je nedeľa a všetky krámy až na zopár výnimiek sú zatvorené. Prechádzame tichými zákutiami, vychutnávame si pokojnú atmosféru, ktorú umocňuje všadeprítomná kombinácia tyrkysovo-modrej farby s bielou. V odpadkoch, ktoré tu po obchodníkoch zostali, sa prehrabávajú túlavé mačky. Máme šťastie, že môžeme obdivovať architektúru i množstvo nádherných dverí, z ktorých si ja začínam po chvíli robiť fotografickú kolekciu. Cez deň, keď je všade plno ľudí a povykladaný tovar, by sme určite prešli popri mnohých miestach bez povšimnutia.

V pondelok k večeru sa chystáme do Kartága. Nie je to ďaleko, premáva tam i späť miestny vlak. Po neúspešnom čakaní na električku odchádzame na stanicu peši. Neskoro sme vyrazili, teraz sme sa ešte zdržali. Obávam sa, že v Kartágu už nič nestihneme. Vo vlaku sme tak natlačení, že by som sa nemusela ani držať, aby som nespadla. Dvaja výmyselníci držia celou cestou vlastnou silou otvorené dvere, aby do vozňa prúdil aspoň trochu vzduch. Keď prejdeme cez jazero, na prvej zastávke sa vlak zreteľne vyprázdni. My pokračujeme ďalej. Keď vystúpime v Kartágu, ponáhľame sa na pahorok Byrsa, pretože slnko čoskoro zapadne. Intuitívne kráčame smerom nahor, pretože cestu nepoznáme. Na pahorku stojí katedrála svätého Ľudovíta, na jej priečelie práve dopadá teplé svetlo zlatej hodinky. Perfektne načasované na fotografovanie. A pritom celé to je súhrou okolností. Sama by som to sotva vedela tak naplánovať. Po tom, ako slnečný kotúč skĺzol za kopce v diaľke, zostupujeme nadol. Na pobreží si sadneme na múrik a vychutnávame tichý večer, ktorý skrýva zaľúbené páriky na terase neďaleko. Vlny slabo narážajú na skaly pod nami. Dnes to bolo nádherné.

Na druhý deň hneď poobede sa chystáme do známeho letoviska Hammamet. Tak predsa len sa nevyhnem aj turistickej časti tejto krajiny. Ale hovorím si, že aj to je jej súčasťou, keďže z turizmu plynú do štátnej pokladnice značné príjmy. Alebo lepšie povedané plynuli. Po revolúcii sa tento sektor hospodárstva ešte len obnovuje, počet turistov značne poklesol. Priezračné chladné more výborne osvieži. Zdá sa mi, že má ideálnu teplotu na plávanie. Len vietor mi fŕka vlnky do tváre a ja sa bojím, že stratím kontaktné šošovky.

Pracovať v takýchto horúčavách je dosť náročné. Aj keď v hoteli i vo väčšine kancelárií  je klimatizácia, časté striedanie prostredia a čakanie v dlhých zápchach v taxíku, kde rozpálený vzduch absolútne neprúdi, len nehybne stojí, nám dá zabrať. Po dvoch - troch dňoch sa mi tiež zdá, že prestávame pútať takú pozornosť, keď kráčame po ulici. Cez deň sa tam motá viac zahraničných turistov. Alebo som si to postupne prestala všímať.

V piatok sme sa rozhodli, že nasledujúci deň nepôjdeme do Gafsy. Cestovať dvanásť hodín v autobuse kvôli dvom hodinám, ktoré by sme tam strávili, sa nám zdá neefektívne. Avšak mení sa nám aj plán na dnešný deň. Dopoludňajší program sa nám predĺžil a zmeškali sme spoj do Kairouanu. Neochotný predavač lístkov na stanici minul moju poslednú energiu a ja v únave rezignujem. Reštaurácia Andalous, kde sa o chvíľu ocitnem, je ako balzam na dušu. Tiché prostredie kontrastuje s ruchom ulice vonku. Krásne zariadenie, tlmené svetlo a pozorná obsluha dotvárajú ilúziu rozprávky Tisíc a jednej noci. Objednávam si kuskus, bez ktorého som si povedala, že z Tuniska neodídem a snažím sa vnímať danú chvíľu všetkými zmyslami.

Naša posledná cesta vedie do Kairouanu, vzdialeného asi dve a pol hodiny od hlavného mesta. Večer predtým hľadám na internete aspoň aké – také informácie, či sa oplatí niečo vidieť. Dozvedám sa, že Kairouan je štvrté najsvätejšie mesto islamu (Po Mekke, Medine a Jeruzaleme) a nachádza sa tu najstaršia mešita v severnej Afrike. Je prístupná aj pre turistov, nemoslimov však nepustia do modlitebnej časti a ženy nesmú do miestnosti vyhradenej pre mužov. Pri vchode vyberajú vstupné a požičiavajú na zahalenie šatky, ktoré vyzerajú skôr ako naše utierky či uteráky. Na poludnie už prechádzame medinou, ulice sú prázdne. Slnko je skutočne ostré a čo i len malý tieň je pre nás aspoň malým oslobodením. Centrum sa mi zdá pokojnejšie a krajšie v porovnaní s Tunisom. Naši mladí hostitelia sa nám pozorne venujú, čo vo mne ešte umocňuje dobrý dojem z tohto mesta. Po spoločnom obede si ideme pozrieť ešte mauzóleum holiča proroka Mohameda. Po stenách sú všade farebné mozaiky, ktorými sa v Tunisku v minulosti ozdobovali fasády budov. Naspať do Tunisu sa vraciame osemmiestnym minibusom, ktorý je v krajine najbežnejším prostriedkom verejnej dopravy. V hlavnom meste nám zostáva už len niekoľko hodín predtým, ako unavená ale spokojná nasadnem do lietadla a vrátim sa domov.

foto: https://picasaweb.google.com/100792183231068777170/Tunisko2012

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.

EKONOMIKA

Najväčší mäsokombinát nepatrí do bankrotu, uznal súd

Bankrot navrhovala ukrajinská firma, nakoniec si to rozmyslela.


Už ste čítali?