Taký normálny deň

Autor: Miroslava Furjelová | 19.8.2011 o 18:38 | (upravené 19.8.2011 o 18:46) Karma článku: 6,08 | Prečítané:  1407x

Odkedy sme začali robiť na návrhu projektu pre francúzsku ambasádu sú naše dni trochu monotónnejšie a voľného času je menej. Do práce chodíme stále tou istou cestou, trvá nám to približne desať minút. Nie že by sa nám nechcelo vymýšľať nové cestičky, ale po vyasfaltovanom bulvári Charles de Gaulle s jedným pruhom vyhradeným pre cyklistov a motorkárov je to najrýchlejšie, najjednoduchšie a najpohodlnejšie. Vedľajšie uličky pripomínajú skôr terénny cross a s našimi neodpruženými mestskými bicyklami s jedným prevodom a veľkým predným košíkom na nákupy sa im snažíme čo najviac vyhýbať.

Bulvár Charles de GaulleBulvár Charles de Gaulle

Pracovné podmienky tiež nie sú najjednoduchšie. Kancelária pripomína väčšiu skriňu, výpadky prúdu sú takmer na dennom poriadku, zastaraný počítač pracuje pomaly, klávesnica vynecháva písmenká a internet sa s načítaním stránok tiež veľmi neponáhľa. A tak si so sebou radšej každý deň nosíme notebook. Môžeme napredovať rýchlejšie a neprekvapí nás ani štrajkujúca elektrina. Len internet na ňom nefunguje, pretože náš šéf zapatrošil inštalačné CD.

Na obed sa vraciame domov. Najeme sa, chvíľku si oddýchneme, skontrolujeme maily, novinky z domova i zo sveta. Okolo tretej sadáme opäť na bicykle a vraciame sa do práce. Pracovná doba končí oficiálne o šiestej, ale je skôr orientačná. Tak ako nikto nekontroluje, či sme prišli ráno na minútu presne (pravdou je, že väčšinou meškáme), odchádzame, keď dokončíme, čo máme práve rozrobené. Okolo pol siedmej už šliapeme do pedálov, pomaly sa stmieva a po kraji bulváru sa rozsvecujú lampy. Slabý vietor fúka oproti nám. Mám rada ten pocit, keď sa vraciam domov s pocitom užitočnosti. Keď vidím výsledky našej práce, čo i len malé napredovanie. Napriek celodennej únave ma to napĺňa radosťou a energiou.

Niekedy však zostávame pracovať z domu. Najmä keď ide o niečo, čo môžeme spraviť samostatne, keď máme potrebné informácie a nepotrebujeme diskutovať s naším šéfom. Alebo keď sa vyskytnú zdravotné problémy. Alebo keď prší. Napríklad včera sme zostali zablokované doma kvôli dažďu. Rozpršalo sa iba niekoľko minút predtým, ako sme chceli odísť z domu. Na Slovensku by som si pomyslela, že je to nevydarená výhovorka. Tu sa však jemný dáždik v momente zmení na prietrž mračien a kvapky udierajú tak silno, že nemôžete zostať vonku. Keď okolo obeda dopršalo, dostali sme od šéfa SMS správu, že cesta pred kanceláriou je zaplavená a máme radšej zostať doma. A tak sme mali kvázi deň voľna.

Napriek tomu, že sme už nabehli na určitú rutinu, ešte vždy nachádzam veci, ktoré sú pre mňa nové či prekvapivé. Napríklad dnes ráno som videla „smetiarske auto“. Dve ženy zhŕňali vo veľkých gumených rukaviciach kopy odpadkov vyhodené pred domami na kus tmavej plachty a potom to vysypávali do vozíka ťahaného somárom. Alebo na obed, keď som videla ako pri vedľajšom stánku nakladali chladničku na strechu osobného auta som zostala stáť len v nemom úžase. Alebo minule v meste, keď som povedala, že som zo Slovenska a jeden chlapík ma pozdravil „Dobrý deň“. Vždy sa nájdu nejaké maličkosti, ktoré urobia deň krajším.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.

EKONOMIKA

Najväčší mäsokombinát nepatrí do bankrotu, uznal súd

Bankrot navrhovala ukrajinská firma, nakoniec si to rozmyslela.


Už ste čítali?