objemné veci, ktoré najmä ženy ale aj muži dokážu niesť na hlavách. Dokonca s tým jazdia na bicykloch a motorkách
vynaliezavosť, s akou dokážu naložiť auto, motorku, bicykel. Žiaden problém odviezť matrac na dvojposteľ na motorke alebo nastúpiť na strechu plného nákladného auta, kde je už naložený nábytok, koza...
všade pobehujú malé jašteričky. Niektoré sú hnedé, hnedozelené, niektoré sú šedomodré s oranžovou hlavou a chvostom
bábätká „pripútané“ šatkou k maminmu chrbtu. Sprevádzajú ich tak všade – pri práci na poli, v meste na nákupoch, na motorke...
spolupatričnosť, ľudia sú vždy ochotní pomôcť. Mali sme to možnosť zažiť, hneď prvý týždeň, keď náš šéf so šoférom dávali na nás pozor a starali sa o nás ako otcovia. Ale tiež nedávno, keď sa mi pokazil bicykel a zostala som stáť na kraji cesty, hneď boli pri mne traja či štyria ľudia, pýtali sa, čo sa stalo a ako môžu pomôcť. A o chvíľu bol bicykel opäť pojazdný a mohla som pokračovať ďalej
ľudská krehkosť a zraniteľnosť. V mnohých aspektoch. Čo sa týka zdravia, veľmi ľahko tu niečo chytíte, ani neviete ako. Dnes ste ok, zajtra môžete ležať v horúčkach alebo kŕčoch. Ďalšou kapitolou je doprava – prejsť cez mesto na bicykli je skutočné dobrodružstvo. Takmer všetci jazdia bez prilieb, nedodržiavajú sa predpisy, na motorku netreba vodičák a polícia nemá peniaze na alkoholové testy. A v neposlednom rade je to závislosť na počasí. Od dažďov závisí úroda a obživa väčšiny obyvateľstva
vďačnosť, ktorá pramení z tejto krehkosti a závislosti. Ľudia sú vďační voči sebe navzájom ale hlavne voči Bohu. Nezáleží na tom, či ste moslim, kresťan, či animista. Ateizmus tu neexistuje
tolerancia a otvorenosť voči cudzincom a voči odlišným náboženstvám. Moslimovia žijú v dedinách spolu s kresťanmi, kostol nájdete postavený vedľa mešity.
namiesto zvonov z kostolnej veže, na ktoré som zvyknutá z domu, počuť pravidelne zvolávanie muezína k modlitbe...
každý má čas, nikde žiaden stres. Na druhej strane dva a polhodinové meškanie na dohodnuté stretnutie nie je nič nezvyčajné
pozdrav – všade, kam prídete, je treba sa pozdraviť. Vyjadrujete tým úctu a rešpekt voči danej osobe
Ouagadougou – špinavé, zaprášené, hlučné a škaredé mesto. Ale získa si vás životom, ktorý vibruje v jeho tepnách. Pouličný predavači, trhy, ženy pražiace kukuricu na kraji ciest, malé obchodíky, mnoho reštaurácií a „maquis“, kiná, nočný život...
Hej, nassara! počujem často v uliciach. Keď sú to deti, je to celkom milé. Stačí zakývať, odkývajú, vybavené. Keď si však niekto chce hneď vymieňať telefónne číslo, je to otravné
päť druhov domáceho piva: Brakina, Sobbra, Beaufort, Guiness a Castel. Ok, nie všetky sú domáce značky, ale vyrábajú sa tu
môže sa tu jesť rukami, a nie len hydina, ale aj ryža, kuskus, šalát, ryby. Najlepšie, keď všetci jedia spolu z jedného taniera
29. júl 2011 o 17:04
(upravené 30. júl 2011 o 12:16)
Páči sa: 0x
Prečítané: 1 420x
Postrehy z Burkiny
Prvý týždeň bolo všetko pre mňa nové, všetko som obdivovala ako turista. Druhý týždeň som si pomaly začala uvedomovať, aké to je žiť v Burkine. Po mesiaci sa snažím v skratke zhrnúť, čo som si všimla, čo tu na mňa zapôsobilo. Sama som zvedavá, či a ako sa môj pohľad na veci zmení za ďalšie dva mesiace, ktoré tu ešte strávim...
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(13)