V Ouaga

Autor: Miroslava Furjelová | 17.7.2011 o 1:13 | (upravené 17.7.2011 o 1:23) Karma článku: 5,94 | Prečítané:  1164x

Máme za sebou druhý týždeň v Burkine. Pomaly sa začínam orientovať v meste, teda aspoň v našej štvrti. Ouaga je obrovské. Má asi milión obyvateľov, ale keďže väčšina budov má iba prízemie, zaberá dosť veľkú plochu. Na šírku má niečo cez 15 km. Včera sme si kúpili mapu, tak sa dokážeme lepšie orientovať a v hlave si začínam prepájať miesta, ktoré už poznám a cestu ako sa k nim dostať. Náš šéf sa nám smial, že my Európania vždy potrebujeme nejaký papier, či už mapu alebo návod na použitie, aby sme pochopili, ako čo funguje.

Myslím, že v niečom má pravdu. A čo sa týka dokumentácie, rozdiel som jasne pochopila pri našom stretnutí s predstaviteľmi Afdi – jednej francúzskej organizácie na podporu farmárov v Afrike. Francúzi, ktorí to niekedy s byrokraciou už preháňajú a na druhej strane lokálna asociácia, kde neexistujú žiadne štatistiky, žiadne údaje na papieri. Ale napriek tomu funguje a náš šéf sype objemy produkcie i ďalšie čísla ako z rukáva. Je to iná mentalita. Na jednej strane je dobré mať doklady o všetkom, prehľad, možnosť kontroly. Na druhej strane mi to pripomína nanucovanie európskych spôsobov práce, správania, kultúry. Ktorý spôsob je správny? Na niektoré otázky hľadám veľmi ťažko odpovede.

V utorok sme mali nastúpiť do práce, ale Agnès ochorela. Išli sme najprv do neďalekej kliniky, ale keďže tam nebolo laboratórium, poslali nás inde. Jedny výsledky boli hotové v ten istý deň večer, druhé sme boli vyzdvihnúť dnes. Našťastie antibiotiká zabrali a nenašli sa žiadne parazity ani baktérie. A tak v pondelok začíname pracovať. Už naozaj.

Včera sme absolvovali maratón po všetkých burkinských bankách. Agnès si chcela zameniť cestovné šeky, ale zistili sme, že na cestu do Afriky to nebol dobrý nápad. Žiadna z miestnych bánk takéto služby neposkytuje. Takže sme nakoniec zostali pri vyberaní peňazí z bankomatu. Poobede sme boli ešte s dvoma spolubývajúcimi v „dedine remesiel“. Je to tu v Ouaga a nájdete tam tradičné výrobky z celej krajiny. Štyri belošky v aute (ja, Agnès a dve spolubývajúce Nemky), cítila som sa celkom ako turista. Keď som prvýkrát zjednávala cenu, bol to zvláštny pocit. Zvyknutá na fixné ceny zo slovenských obchodov som mala pocit, že o niečo tých predavačov ukracujem. Ale pravdou je, že tu sú ceny náročky o niečo vyššie a dohadovanie sa súčasťou kúpy. V druhom obchodíku som si to už naplno vychutnala a dostala koženú škatuľku za polovicu z pôvodnej ceny. A predavač, pán v dlhej zelenej tunike, vyzeral tiež spokojne, keď som ešte k tomu neskôr dokúpila náramok a sľúbila, že sa ešte niekedy vrátim. Cestou naspäť nás zastihol dážď. V priebehu desiatich minút sa všade po cestách valila voda. Keď prší, tak poriadne. Naša ulica bola úplne zatopená. Pri vystupovaní z auta sme si radšej vyzuli topánky a prebehli do domu naboso.

Dnes sme vyrazili na ďalšiu okružnú jazdu. Asi dve a pol hodiny sme sa prechádzali po Ouaga. Prechádzali znie dosť pokojne, ale kráčať po okraji cesty, kde nie sú chodníky a popri vás jazdia motorky a autá celkom dobre zvyšuje adrenalín. A k tomu zopár otravných motorkárov, ktorí sa zatavia, len aby si vypýtali od nás telefónne číslo a čudujú sa, keď odmietneme. Ale stretli sme dnes aj veľmi milých ľudí, s ktorými sa dalo normálne porozprávať a nechceli od nás čísla. Napríklad jeden chlapec, ktorý predával pri ceste vlajky. Pýtal sa, či sa nám v Burkine páči, kedy sme prišli, čo tu robíme a že je veľmi rád, že sme tu a praje nám príjemný pobyt.

Naša prvá zastávka bola v supermarkete, kde sme mali indikácie, že kúpime cereálie do mlieka. Nejaké sme našli aj tu v neďalekom obchode, ale nebolo to presne to, čo Agnès hľadala. Tak sme odtiaľ vychádzali s tromi škatuľami pšeničných lupienkov – dostatočné zásoby zásoby na dlhší čas. Vnútri to vyzeralo ako v typickom francúzskom obchode – presne tie isté značky jogurtov, syrov, kozmetiky, atď. S tým rozdielom, že tu je všetko niekoľkonásobne drahšie, pretože to je dovážané a na miestne pomery luxus. A tiež som tu videla asi najviac bielych ľudí pokope od môjho príchodu do Burkiny. Zo supermarketu sme išli ďalej na kliniku po výsledky. Tam už boli cesty užšie, menej áut, a dostatok miesta popri ceste aj pre chodcov. Omnoho príjemnejšie prechádzanie ako vedľa hlavnej cesty. Naspäť sme sa vracali síce inakadiaľ, popri Boulvard Charles de Gaulle, čo je jedna z najfrekventovanejších ciest v meste. V sobotu poobede však tadiaľ jazdí omnoho menej áut ako cez týždeň. Ešte sme sa zastavili v pekárni kúpiť bagetu na večeru a Agnès si kúpila kredit do mobilu od pouličného predavača, ktorých tu je neskutočne veľa a predávajú od hračiek cez topánky po papierové vreckovky asi všetko. Keď sme sa vrátili domov, bola už tma a všade dosť komárov kvôli včerajšiemu dažďu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.

EKONOMIKA

Najväčší mäsokombinát nepatrí do bankrotu, uznal súd

Bankrot navrhovala ukrajinská firma, nakoniec si to rozmyslela.


Už ste čítali?