Ne y yibeoogo, Ouagadougou / Dobré ráno, Ouagadougou

Autor: Miroslava Furjelová | 11.7.2011 o 14:59 | (upravené 13.7.2011 o 20:31) Karma článku: 7,16 | Prečítané:  1570x

Hneď po príchode do Ouagadougou sa rozplynuli všetky moje pochybnosti o tom, či som sem mala ísť. Prileteli sme asi s dvojhodinovým meškaním, ale cesta prebehla úplne v poriadku. Na letisku nás už čakali policajti, ktorí skontrolovali naše pasy, víza, povinné očkovaní. Z letiska nás zobral mladší brat nášho šéfa, takže sme sa úspešne vyhli nosičom batožiny, taxikárom a pouličným predavačom telefónnych kariet, ktorí sa snažia využiť príchod turistov, ktorí nepoznajú miestne ceny.

 

Keď sme prileteli, bola už tma. Teplota asi tridsať stupňov. Ale už cestou z letiska sme si všimli úplne iný rytmus života. Veľa ľudí posedávalo s rodinou a priateľmi pred domami na uliciach. Cesty sú plné motorkárov bez prilieb. Pravidlá premávky sa nedodržujú tak striktne ako v Európe, ale vôbec som nemala pocit nejakého chaosu. Skôr to pripomína plynúcu rieku. V strede cesty jazdia autá, potom motorky a úplne na kraji bicykle. Raritou nie je ani vozík ťahaný somárom.

Ubytovali sme sa dočasne v Centre National Cardinal Paul Zoungrana. Čakali nás útulne zariadené izby so stenami namaľovanými na modro a na oknách pekné modré závesy s vyšívanými bielymi kvetmi. Zariadenie izby je jednoduché, ale je tu všetko potrebné – posteľ so sieťou proti komárom, drevený písací stôl so stoličkou, nočný stolík, skriňa, dve elektrické zásuvky a ventilátor.

Keď sme si zložili veci, prišiel nás privítať náš šéf Kindo s jeho spolupracovníkom Ouattarom, ktorí sa kvôli nám vrátili so služobnej cesty. Cudzinci majú v Burkine veľký rešpekt, čo sme neskôr pocítili aj v dedinách. A keď sme sa čudovali, prečo nám všetci ďakujú, aj keď sme ešte ani nezačali pracovať, Kindo s Ouattarom nám vysvetlili, že v Burkine sa veľmi cení už len to, že niekto precestuje tisícky kilometrov, aby vás prišiel navštíviť. Tradíciou v Burkine je privítať hostí nápojom - „vodu cudzincov“. Väčšinou to je čistá voda, niekedy zmiešaná s múkou z milu, šťavou z tamaré, citrónu a trochou cukru.

V pondelok sme vyrazili s Kindom a Ouattarom na vidiek pokračovať v ich misii. Každý deň sme navštívili dve dediny, kde Kindo vysvetľoval ženám, ako vysievať a pestovať špeciálny typ cibúľ pre obdobie dažďov. Obrovskou výhodou je, že ich netreba zavlažovať na rozdiel od ostatných druhov, ktoré sa tu pestujú v období sucha. Prvé tri dni sme bývali v Kaya a odtiaľ vyrážali každý deň do terénu. Potom sme sa presunuli našu základňu do Kongoussi. V každej dedinke sa našli dvaja – traja ľudia, ktorí rozumeli po francúzsky. Ale s Agnès sme sa rýchlo naučili niekoľko základných slovíčok v moore, aby sme mohli všetkých pozdraviť a poďakovať sa. Pozdrav tu je veľmi dôležitý, vyjadruje sa ním rešpekt. Všetci si navzájom podávajú ruky, niekedy sa uklonia miernym zohnutím kolien. Ľudia sú veľmi milí, sú veľmi vďační, že sme prišli. Pre deti sme atrakciou. Niekedy pribehnú, aby nám podali ruku, niekedy sa boja a iba zakývajú z diaľky. Ale veľmi radi pózujú pred fotoaparátmi a potom pozerajú fotky na displeji. A tak isto aj ženy. S Agnès sme im sľúbili, že im ich v Ouaga dáme vytlačiť a pošleme po miestnych koordinátoroch, ktorí s nimi spolupracujú. Ženám sa tiež veľmi páči, že sme si s Agnès kúpili také šatky na hlavu, ako nosia oni. Dosť sa na nás nasmiali, hlavne keď sme sa ich učili uväzovať, ale veľmi ochotne nám pomohli.

Cesty sú v dosť dezolátnom stave. Z Ouagadougou do Kaya vedie asfaltka, ale ďalej sme už išli po prašnej ceste. Voda a nákladné autá sa postarali o jamy a „schody“ – hrboľaté úseky. Na miestach, kde v období dažďov tečie veľa vody sú spravené zníženia, asi meter hlboké. Keď však ideme do dedín, často ideme v teréne kde ťažko rozpoznať, kadiaľ naozaj vedie cesta. S Agnès sa často čudujeme, podľa čoho sa Kindo s Ouattarom orientujú, lebo pre nás všetko vyzerá rovnako. Niektoré miesta sú počas obdobia dažďov úplne zaplavené a dediny zostávajú na tri mesiace úplne odrezané od sveta. V niektorých dedinách nám hrozilo, že keď nás tam zastihne dážď, dostaneme sa odtiaľ najskôr o týždeň. Avšak vďaka počasiu a tiež vďaka skvelému šoférovi Ouattarovi sa nám včera podarilo po týždni dobrodružstiev šťastne vrátiť do Ouaga.

tu nájdete foto:)

https://picasaweb.google.com/miroslava.furjelova/Burkina?authkey=Gv1sRgCMX06NWE6631jwE

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.

EKONOMIKA

Najväčší mäsokombinát nepatrí do bankrotu, uznal súd

Bankrot navrhovala ukrajinská firma, nakoniec si to rozmyslela.


Už ste čítali?