Moja drahá Burkina, chcela by som sa ti poďakovať zo tvoje milé priateľské prijatie, za všetko, čo som tu za tri mesiace zažila, za všetkých ľudí, ktorých som stretla. Za tých, čo som mala možnosť lepšie spoznať, tých, čo som stretala len na ulici či v obchode i za neznámych, s ktorými som sa iba pozdravila. Za bielych i čiernych, v mestách i v dedinách, doma či na cestách. pokračovanie článku
Do Burkiny som neprišla so zámerom turistu. Avšak k spoznávaniu krajiny patrí aj odkrývanie prírodných krás, objavovanie života miestnych obyvateľov a siahodlhé zaujímavé rozhovory a diskusie. V porovnaní z inými západoafrickými krajinami tu turizmus nie je až tak rozvinutý, a možno aj to je jeden z dôvodov, čo ma na tejto krajine lákalo. Nemám rada komercializmus a masy ľudí valiace sa za atrakciami. Keby som vám však mala odporučiť tri miesta, ktoré sa určite oplatí v Burkine vidieť, bolo by to Laongo, Bobo-Dioulasso a Banfora. pokračovanie článku
Môj pobyt v Burkine sa prehupol do poslednej tretiny a ja som si začiatkom tohto týždňa uvedomila, že sa začínam tešiť domov. Na rodinu. Na kamarátov. Na slivkové knedle s makom. Na maminine koláče. Na klavír, že si zahrám niečo od Yanna Tiersena a Sonátu mesačného svitu. Na slovenské kopce. Na to, že sa mi bude zima a oblečiem si kabát a šál. A že večer sa zababuším do periny. Že si kúpim čokoládu a syr. A na kopec ďalších vecí. pokračovanie článku
Afrika. Čo si predstavíte, keď počujete toto slovo? Páliace slnko, vysušenú krajinu, zopár akácií, hlinené chatrče so slamenou strechou... Žirafy, slony, antilopy, tigre... Ženy vo farebných šatách nesúce džbány s vodou na hlave... Vychudnuté deti v zablatených roztrhaných nohaviciach... Chudobu, choroby, vojny, biedu? Máte pravdu, ale iba z časti. pokračovanie článku
Odkedy sme začali robiť na návrhu projektu pre francúzsku ambasádu sú naše dni trochu monotónnejšie a voľného času je menej. Do práce chodíme stále tou istou cestou, trvá nám to približne desať minút. Nie že by sa nám nechcelo vymýšľať nové cestičky, ale po vyasfaltovanom bulvári Charles de Gaulle s jedným pruhom vyhradeným pre cyklistov a motorkárov je to najrýchlejšie, najjednoduchšie a najpohodlnejšie. Vedľajšie uličky pripomínajú skôr terénny cross a s našimi neodpruženými mestskými bicyklami s jedným prevodom a veľkým predným košíkom na nákupy sa im snažíme čo najviac vyhýbať. pokračovanie článku
Sedeli sme večer na terase. Theresia sa ku mne naklonila a sprisahanecky potichu povedala: „Neviem, či si o tom už počula. Tu v Burkine je rozšírený jeden nebezpečný vírus. A možno si už aj ty nakazená.“ Prekvapená a zhrozená krútim hlavou. Nie, nepočula som o tom. Prečo mi o tom nikto nič nepovedal pred odchodom? Čo to je? Theresia sa začne usmievať a dodáva: „Väčšina ľudí, čo navštívia Burkinu sa sem chcú ešte vrátiť.“ Teraz sa už smejem s ňou. pokračovanie článku
Prvý týždeň bolo všetko pre mňa nové, všetko som obdivovala ako turista. Druhý týždeň som si pomaly začala uvedomovať, aké to je žiť v Burkine. Po mesiaci sa snažím v skratke zhrnúť, čo som si všimla, čo tu na mňa zapôsobilo. Sama som zvedavá, či a ako sa môj pohľad na veci zmení za ďalšie dva mesiace, ktoré tu ešte strávim... pokračovanie článku
Sedím na posteli v mojej izbe a počúvam pesničku z Lietajúceho Cypriána. Aspoň trochu Slovenska. Dnes to chcelo celkom dosť multikultúrnej tolerancie a kompetencie. Spolužiaci z univerzity sa pri týchto riadkoch určite usmievajú. Teoretické blá-blá, ktoré sme sa učili najprv v dvoch cudzích jazykoch a do tretice po aj po slovensky. pokračovanie článku
V pondelok ráno sme sa s Agnès vybrali do práce. Prešli sme popri bulvári Charles de Gaulle a okolo detskej nemocnice. Pešo nám to trvalo približne pol hodinu. Ale zaumienili sme si, že hneď v ten deň si kúpime bicykle. Náš šéf meškal skoro hodinu. Už sme si zvykli, že čas tu plynie inak. pokračovanie článku
Máme za sebou druhý týždeň v Burkine. Pomaly sa začínam orientovať v meste, teda aspoň v našej štvrti. Ouaga je obrovské. Má asi milión obyvateľov, ale keďže väčšina budov má iba prízemie, zaberá dosť veľkú plochu. Na šírku má niečo cez 15 km. Včera sme si kúpili mapu, tak sa dokážeme lepšie orientovať a v hlave si začínam prepájať miesta, ktoré už poznám a cestu ako sa k nim dostať. Náš šéf sa nám smial, že my Európania vždy potrebujeme nejaký papier, či už mapu alebo návod na použitie, aby sme pochopili, ako čo funguje. pokračovanie článku
Hneď po príchode do Ouagadougou sa rozplynuli všetky moje pochybnosti o tom, či som sem mala ísť. Prileteli sme asi s dvojhodinovým meškaním, ale cesta prebehla úplne v poriadku. Na letisku nás už čakali policajti, ktorí skontrolovali naše pasy, víza, povinné očkovaní. Z letiska nás zobral mladší brat nášho šéfa, takže sme sa úspešne vyhli nosičom batožiny, taxikárom a pouličným predavačom telefónnych kariet, ktorí sa snažia využiť príchod turistov, ktorí nepoznajú miestne ceny. pokračovanie článku
Ahojte a zároveň vitajte na mojom blogu! Budem tu pridávať články o tom, čo zažijem počas najbližších troch mesiacov v Burkine Faso, čo ma tam zaujme, prekvapí, poučí... pokračovanie článku
Hľadám, ako a kde robiť niečo užitočné, čo je správne a ako prežiť život zmysluplne
Čo ma zaujaloTýmto článkom bloger
klikol/klikla na karmu.
